Milí priatelia,

formou stručného autoreferátu sa vám pokúsim priblížiť môj profesionálny vývoj tak ako sa uberal časom a životnými koordinátmi, ktoré priamo i nepriamo určovali smer trasy do teritória vizuálneho umenia.
Vysokoškolské štúdium som absolvoval v roku 1972 a súčasťou diplomovej práce bola i realizácia knižného ilustračného súboru, ktorý mi otvoril možný priestor pre budúcu spoluprácu s vydavateľstvami.
Túto skutočnosť som ocenil aj preto, že som vstúpil do profesionálnej praxe v čase nastupujúcej represívnej „normalizácie“ umenia a kultúry všeobecne. Paradoxne oblasť knižnej produkcie nebola v centre pozornosti ideologickej mašinérie. Výsledok bol ten, že som 70-te a čiastočne aj roky 80-te prežil v relatívne prijateľnom azyle, ktorý mi poskytol možnosť realizácie desiatok ilustrovaných knižných titulov a čiastočne naplnil moje umelecké ambície.
Paralelne som samozrejme pracoval i v médiu grafiky, keď došlo k spolupráci s exportnými umeleckými agentúrami Artcentrom v Prahe a Slovartom v Bratislave.
Svoju voľnú tvorbu som vo väčšom rozsahu prvý raz prezentoval až v roku 1987 individuálnou výstavou v GMB v Bratislave. Samotná kolekcia už signalizovala očividnú programovú zmenu, poznamenanú rozšírením výrazového aparátu cez veľkoformátové práce na papieri inklinujúce k médiu maľby. Objavuje sa nová inštrumentalizácia s postrehnuteľnou zmenou ikonografie, ktorú mi, pre mňa nové médium, ponúklo.
V úvodnej fáze mojej pracovnej genézy bola zrejmá dominancia figúry, časom však dochádza k postupnej fragmentácií, rozpadu základného elementu. Figúru pozvoľne supluje znak, respektíve kód a jeho užitie ako nového spôsobu komunikácie.
V 90-tych rokoch rozvíjam svoj program v atmosfére dobových zmien, racionality, pragmatizmu, hodnotového relativizmu. Moja tvorba zotrváva v pôvodnej relácii fascinácie jazykom symbolov a znakov, ktoré sú trvalou súčasťou ľudskej senzibility, imaginácie, spirituality a nevyhnutnosťou všeobecného poznania a pokusu o zadefinovanie sveta.
Kolekcia obrazov po roku 2000 mimovoľne opúšťa cykly komprimovaných znakových schém a presúva sa do meditačných zón (možno je to aj spôsob reakcie na osobnú tragédiu, ktorá sa mi nevyhla).
Tvorbu vnímam ako permanentný stav konfrontácie vnútorného nastavenia a reality a spôsobu interpretácie tejto rovnice. Pracovný proces považujem za tvorivý akt, ktorý sa v mojom prípade nezaobíde bez sprítomnenia inštinktu a intuície, intervencie do neznámeho priestoru.
Moje aktuálne výstupy výlučne v médiu maľby možno priradiť do okruhu tzv. nepredmetného umenia. Výrazivo sa obohacuje o expresívnu zložku vo vibrujúcej , „tekutej“ obrazovej ploche.
Na záver uvádzam paradox – i ja som podľahol čaru „opustenia“ figúry v rozmere maliarskeho plátna, zároveň však podlieham okúzleniu „prítomnosti“ figúry v obraze.